Z Bali sa za posledné desaťročie stala vychytená turistická destinácia. Reklamy vám sľubujú, ako práve tam nájdete nový zmysel života, zažijete duchovné pozdvihnutie a zrelaxujete v obklopení prírody. Aká je však realita a bežný život na Bali mimo rezortov? Čo napríklad nenájdete v obchodoch? Viac nájdete v článku!
„Raz pôjdem na Bali!“ Rozhodla som sa pred desiatimi rokmi práve vďaka knihe a filmu Jedz, modli sa a miluj. Aj ja som podľahla marketingu, no nečakala som, aký veľký vplyv bude mať na tento čarovný ostrov. Na Bali som strávila takmer mesiac a prešla päť oblastí. Za ten čas ma zaujalo zopár vecí.
Ľudia na Bali majú neustále úsmev na tvári a sú to asi najmilší ľudia, akých som kedy stretla. A nie je to iba pretvárka, aby im turisti dali väčší tringelt. Sú neskutočne srdeční a ako sa hovorí dobrí od kosti. Stalo sa mi, že mi poďakovali aj za to, že som im prišla oznámiť, že sa pokazil záchod.
K tolerancii ich vedie aj náboženstvo. Každý deň sa modlia a dávajú obetné dary bohom, aby ich chránili pred zlom. V rámci viery sa dbá na pomoc blížnemu a vzájomný rešpekt. Síce to učia aj nás kresťanov, napríklad také odpustky alebo vyžadované dary cirkvi tu nenájdete. Všetko je na dobrovoľnej báze a dary bohom pozostávajú z misky, ktorú upletú z palmových listov. Do nej vložia lupene rôznych kvetov a peniaze a následne dajú aj s vonnou tyčinkou buď na zem pred dvere (ak chcú ochrániť pred zlými duchni) alebo do malej svätyne.
Okrem náboženstva je to aj veľmi silné prepojenie ľudí medzi sebou, keďže sme všetci iba energia. Jeden Balíjčan mi to vysvetlil tak, že sa vždy snaží druhej strane porozumieť a až podľa toho zareagovať. Ak príde napríklad nahnevaný turista, snaží sa pochopiť, že asi má za sebou dlhý let, možno mu stratili batožinu a je unavený a práve preto reaguje prehnane aj na banálnosti. Prvotným cieľom je teda snaha sa s daným človekom spojiť a nie ísť do obrannej pozície, a to je podľa mňa neskutočné krásne.
Turisti predstavujú hlavný príjem pre domácich. Väčšina ich produkcie spočíva vo výrobe suvenírov alebo zo služieb, ktoré im ponúkajú. To však prináša aj určité riziko. Napríklad pri návšteve Loviny na severe Bali z nejakého dôvodu (v období mojej návštevy) značne poklesol počet návštevníkov. Mnohí miestni predajcovia boli na pokraji chudoby a nemali, čo jesť. Výsledkom bolo, že pani, ktorá bežne predáva handmade náramky, rozšírila portfólio o pranie oblečenia, či sprevádzanie po meste. Viacerí na potencionálnych kupcov doslova poľovali a nanucovali im čokoľvek, len aby mohli uživiť rodinu.
Sú však aj situácie, kde to so službami preháňajú. V spomínanej Lovine sa vyskytujú delfíny. Každé ráno sa pri východe slnka môžete odviezť loďkou a sledovať ich. Realita je však iná. Každé ráno totiž vyštartuje 50 motorových člnov a začína sa hon na delfíny. Akonáhle nejakého zahliadnu, všetky lode naštartujú motory a plnou parou vpred sa vrhnú na miesto, kde ich videli. Ak sa tam náhodou ocitnete, prosím, nepodporujte toto týranie zvierat.
Na ostrove Nusa Penida, ktorý spadá pod Bali, sa počas pandémie vrátili ku koreňom. Pre výrazný pokles turistov, a teda aj príjmov, začali s tradičným spôsobom obživy, a to pestovaním a zbieraním morských rias. Na východnej strane ostrova na to majú výborné podmienky.
Keďže turisti predstavujú taký dôležitý zdroj peňazí a chodia obdivovať prírodu, vynaliezaví miestni sa to rozhodli využiť. Každý vodopád, brána, ryžové pole, alebo iné fotogenické miesto záujmu je spoplatnené. A niekde sú sumy naozaj prestrelené. Zaplatiť päť eur na osobu za to, aby som si mohla spraviť jednu fotku pri murovanej bráne? Nie, ďakujem.
Všetky prírodné areály sú nejakým spôsobom ohradené plotom a kým nezaplatíte, nepustia vás tam. Veľmi podobne je to v Mexiku na Yucatáne s prírodnými jazerami cenotes. Súhlasím s ochranou prírody a kontrolovaným vstupom, no niektoré miesta sú vyslovene „fotokútik“, kde si človek môže urobiť fotku a po presne vyznačenom chodníku sa vrátiť.
Okrem toho je úplne bežné, že sa jednotlivec rozhodne „sprivatizovať“ nejaké verejné miesto a vyberá poplatky. Je jedno, že ide o odpočívadlo pri ceste. Zastaneš? Zaplatíš.
Oceány sú zamorené plastami a neúmerný turizmus na Bali spôsobuje znečisťovanie prírody. Nie je to však úplne tak. Samozrejme, že na to, aby domáci pokryli dopyt cestujúcich, je tu omnoho väčšia produkcia jedla a produktov, ktoré musia byť do niečoho „zabalené“. Nie je preto ojedinelé, že popri ceste alebo v riekach nájdete kopy odpadu. Tento odpad tam však nehádžu (iba) turisti.
Na Bali neexistuje systém zberu a následného spracovania odpadu. Ak náhodou nájdete smetiarske auto, je dosť pravdepodobné, že po zozbieraní odpadkov ich vysype do nejakého údolia v lese. Balijčania často svoj odpad pália na ulici vedľa domu. V prípade, ak tie smeti vôbec „zbierajú“. Ak sú niekde na výlete, po zjedení jedna alebo vypití nápoja obaly bežne zahodia za seba alebo do mora.
Cesty na Bali sú kapitola sama o sebe. Sú úzke a plné ostrých zákrut. Na šoférovanie tam musíte byť ostrieľaný vodič. Hlavným dopravným prostriedok sú skútre a motorky. Na jednej motorke sa v pohode odvezú aj traja až štyria ľudia, šofér a pes, alebo na nej sťahujete nábytok. V populárnych destináciách ako Ubud, Denpasar, Caggu sú nimi cesty priam zaplavené.
Na druhej strane, ak sa chcete odviezť autom, prekvapí vás, aké sú obrovské. Väčšina taxikárov má veľké priestranné autá, asi aby turistom zabezpečili komfort. Výsledkom je, že autá okolo seba prechádzajú na milimetre. Pred zákrutami sa vždy trúbi, aby upozornili oproti idúceho vodiča, keďže na tých úzkych cestách sa väčšinou jazdí stredom vozovky.
Bežný život na Bali zahŕňa aj nákupy. Vo väčších mestách nájdete aj nákupné centrá a supermarkety. Nie sú v nich však niektoré základné veci, ktoré by ste čakali:
Ak vás zaujímajú ďalšie cestovateľské tipy zo sveta, sledujte ma na Instagrame alebo si prečítajte ďalšie články. Pre prípadnú spoluprácu ma kontaktujte tu.
