Za posledné roky som precestovala mnoho krajín a miest. Veľakrát som však v danom meste zostala 2-3 dni a už som sa ponáhľala do ďalšieho. Chcela som maximálne využiť ten krátky čas, kým som sa musela vrátiť späť. Väčšinou som sa z výletu/dovolenky vrátila unavená. Chcela som spomaliť a stráviť dlhší čas na jednom mieste. Odpoveď? Pomalé cestovanie – presne to mi umožnilo digitálne nomádstvo.
Pomalé cestovanie, teda slow travel, predstavuje udržateľný spôsob objavovania nových miest. Zabudnite teda na povrchné odškrtávanie navštívených krajín. Pomalé cestovanie je o hlbšom prežití a precítení kultúr.
Práve tým, že spomalíte, lepšie vnímate svoje okolie a všimnete si aj drobnosti, ktoré by vám inak unikli. Skôr objavíte zaujímavé miesta, ktoré sú neznáme, alebo práve preskúmate časti, kde „nič nie je“.
Okrem toho lepšie spoznáte novú kultúru a môžete sa naučiť pár slovíčok z nového jazyka. Čím viac jazykov sa učím, tým lepšie viem pochopiť pohľad druhých. Nie nadarmo sa hovorí „koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom.“
Hlavnou motiváciou, prečo zvoliť pomalé cestovanie, pre mňa bola práve environmentálna stránka. Letieť na druhý koniec sveta, aby som sa tam týždeň presúvala a potom letela naspäť má neskutočný dopad na životné prostredie.
Bezchybné pomalé cestovanie neexistuje, ale aplikujem niekoľko zásad, vďaka čomu si viem cestovanie naplno vychutnať a zároveň tým tak nezaťažujem planétu.
Do Mexika som odišla až na tri mesiace, čo je oproti zvyčajným dvom týždňom backpackerov naozaj nadštandard. No za tú dobu nestihnem prejsť ani polku Mexika.
Na jenom mieste, kde iní pobudnú 3 dni, strávim aj týždeň. Výborný príklad bol Tulum, kde som zostala až dva týždne, alebo Bacalar, kde som bola 7 dní. Ponúka mi to flexibilitu – čas na prácu, oddych aj objavovanie.
Aj pri pomalom cestovaní treba byť realistickí. Do Mexika alebo na iní kontinent by som sa určite neplavila týždeň a viac loďou. Vzhľadom na čas, ktorý tu strávim, je dopad letu v porovnaní s bežným cestovateľom takmer minimálny.
Na presun po krajine využívam verejnú dopravu. Medzi mestami využívam autobusy. Miesto 2-hodinového letu idem nočákom aj 12 hodín. V rámci mesta chodím veľa pešo alebo s colectivos (autobusové minivany). Bezpečnosť je však pre mňa na prvom mieste – po tme napríklad vždy využívam taxíky.
Výhodou Mexika je, že väčšina potravín je z toho istého štátu, väčšinou aj tej istej oblasti. Na trhoch ponúkajú čerstvé a hlavne chutné produkty, ktoré najprv dozreli a až potom ich obrali. Za takých podmienok ani nie je možná dlhá preprava.
Na trhu si viete kúpiť ovocie, zeleninu aj vajíčka, ktoré prešli minimálnu vzdialenosť. Dopad na prírodu je teda opäť minimálny a aspoň podporím lokálnych predajcov. To platí aj o reštauráciách. Vyhľadávam rodinné podniky a úplne sa vyhýbam fastfoodom. Pomalé cestovanie a polotovary aj tak nejdú dokopy.
Čo sa týka odpadu, nie je to tu také jednoduché. Asi len polovica ubytovaní triedi smeti aspoň na bioodpad, komunál, plast a kov. V parkoch sú zväčša koše na zmesový a bioodpad.
Stále však vo veľkom využívajú jednorazové plasty – v reštauráciách, na trhoch aj v obchodoch. Vrchol bol pre mňa, keď v jednej reštaurácii balili plastový tanier do plastových sáčkov, aby ich nemuseli umývať.
Na nákupy si nosím látkovú tašku alebo batoh, jedlo si balím do obedáru a na kávu so sebou mám cestovný pohárik. Pred cestou som si kúpila fľašu Lifestraw s dvojfázovým filtrom – vďaka nej môžem piť vodu z vodovodu, ak na ubytovaní nie je pitná voda vo veľkých kanistroch.
Ak vás zaujímajú ďalšie cestovateľské tipy alebo životný štýl digitálnych nomádov, sledujte ma na Instagrame alebo si prečítajte ďalšie články. Pre prípadnú spoluprácu ma kontaktujte tu.
